Urbár ako právna norma bol pôvodne  definovaný ako písomná dohoda medzi zemepánom a jeho poddanými o vzájomných právach a povinnostiach, ale i sankciách za porušenie zapísaných ustanovení. Takéto urbáre sa zachovali od 15. storočia. Najznámejším je „Tereziánsky urbár“ ako výsledok komisionálneho vyšetrovania situácie v Uhorsku v súvislosti s reguláciou daňových jednotiek za vlády Márie Terézie. Formulár bol vyhotovený v jazyku prevládajúceho poddanského obyvateľstva pre každú dedinu začiatkom druhej polovice 18. storočia. Obsahoval údaj o daňovej jednotke – výmere oráčin, lúk a vinohradov vzhľadom na bonitu pôdy a obťažnosť jej obrábania, ďalej roboty, dane a dávky inkasované od poddaných jednotlivo, či od celej dediny s termínmi plnenia, ako aj sankcie za neplnenie povinností, za priestupky, škody. Súčasťou formulára bol zoznam poddaných s výmerou nimi obrábanej pôdy, lúk a viníc. Obsahoval údaje o chove ťažného a rožného dobytka, ošípaných, kôz, oviec, údaje o výnosoch zo záhrad,  včelínov, z pestovania ľanu, konope a zeleniny, najmä kapusty. Osobitný diel textu sa zaoberal právom užívania lesa, pastvín  rybolovu a  poľovania. Táto časť patrila výlučne do právomoci zemepána.

Po zrušení poddanstva ako výdobytku revolúcie 1848/49 a po jeho vyhlásení trvalo viac ako jednu generáciu, kým sa v živote bývalého poddanského obyvateľstva uskutočnilo. Oráčiny, lúky a vinice patrili tomu, kto ich pred vyhlásením zrušenia poddanstva užíval v nezmenenom rozsahu. Sedliakom odpadla robota na panskom (majere), ako aj povinnosť odvádzať povinné dávky a dary panstvu.

Vo vyhlásení zrušenia poddanstva sa nehovorilo o tej časti urbára, ktorá bola prv vo výlučnej právomoci zemepána. Išlo o ťažbu palivového a stavebného dreva, o pasienky, poľovanie a rybolov.  Sedliaci  (niekdajší poddaní) si brali palivové drevo podľa starých zvykov, v lesoch a na pasienkoch sa správali podobne.  Napríklad Pálffyovci riešili predaj pasienkov sedliakom, predaj lesa, až v druhej polovici 80. rokov 19. storočia. Nepredávali jednotlivcom, ale záujemcom ako celku. Podľa počtu záujemcov napríklad o pasenie v chotárnej časti rozdelili pasienok na počet záujemcov a stanovili cenu za čiastku pripadajúcu na jednotlivca. Jednotlivec si mohol zakúpiť aj viac čiastok a stať sa tak väčším podielnikom, lebo chcel napríklad chovať viac kráv.

Tak vzniklo pasienkové spoločenstvo vlastníkov, ktoré pre zjednodušenie pomenovania použilo označenie niekdajše právnej normy, ktorá o tomto predmete hovorila – urbár. Podobne vzniklo lesné spoločenstvo. Obe tieto spoločenstvá používajú neskôr pojem urbár a vlastníci sú urbárnici. Zemepáni sa nikdy nevzdali výlučného práva na rybolov (ten im patril od začiatku stredoveku) a poľovného práva. Preto tieto zložky nevstúpili do „urbáru“, ale sa stali predmetom predaja vybraným jednotlivcom. Tí sa neskôr spájali  do „spolkov“.

PhDr. Jozef Klačka